Hlavná stránka | Index | < Ondrej Čiliak | > Vasiľ Dacej
Vyhľadávanie: 

 

Ján Čomaj Ján Čomaj

Narodil sa 17. apríla 1935 v Radzovciach v rodine poštmajstra. Keď na jeseň roku 1938 maďarské vojská okupovali južné Slovensko, jeho rodičia ušli najprv do Utekáča a potom do Kokavy nad Rimavicou. Tu vychodil prvé dve triedy ľudovej školy. Tretiu a štvrtú triedu vychodil vo Zvolene, kde sa opätovne presťahovala celá rodina. Po skončení vojny a prinavrátení okupovaných území rodina odišla do Lučenca. Tu začal roku 1945 chodiť do Gymnázia B. S. Timravy. Po roku však jeho otca znova preložili do Zvolena, preto pokračoval v štúdiu na Gymnáziu vo Zvolene, kde roku 1953 aj zmaturoval. V rokoch 1953-1960 študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Najskôr literárnu vedu a slovenčinu, neskôr novinárstvo. Už počas vysokoškolského štúdia začal pracovať v denníku Smena, kde sa postupne zaradil medzi popredných slovenských reportérov. Roku 1965 inicioval vznik Smeny na nedeľu a v rokoch 1966-1967 a 1969 bol jej vedúcim redaktorom. Na sklonku roka 1969 ho pre jeho postoje v roku 1968 k okupácii vyhodili zo zamestnania. Na krátky čas sa zamestnal ako riaditeľ vydavateľsko-dokumentačného strediska A-Press pri Zväze slovenských architektov. Po necelom roku však musel opustiť aj toto pracovisko. V rokoch 1971-1972 bol montážnym robotníkom aranžérskej dielne Slovšportu a v rokoch 1973-1990 fotolaborantom, náborárom a dispečerom vo výrobnom družstve Služba v Bratislave. V rokoch 1990-1991 bol riaditeľom Tlačového a informačného odboru Úradu vlády Slovenskej republiky a roku 1992 riaditeľom a. s. Národná obroda. Od roku 1993 je redaktorom denníka Slovenská republika, kde dva roky zastával funkciu zástupcu šéfredaktora. Žije v Bratislave.

Literárne začiatky Jána Čomaja sú spojené s denníkom Smena a neskôr s týždenníkom Smena na nedeľu. Na pôde týchto mládežníckych časopisov sa zaradil do silnej skupiny slovenských reportérov, ktorých reportérska činnosť presiahla konvenčné publicistické žánre a svojimi literárno-estetickými kvalitami zasahovala do umeleckej literatúry. Zároveň spolupracoval s populárnymi mládežníckymi vysielaniami rozhlasu (Na modrej vlne) a televízie (Mladými očami). Knižne debutoval knihou reportáží Hviezdy spievajú (1963) o životnom štýle populárnych spevákov. Tragické okamihy a osudy ľudí rôznych povolaní a z rôznych sociálnych prostredí opísal v druhej reportážnej knihe Smrť sedí vpredu (1965). O ľuďoch, ktorí sa často náhodne alebo zhlukom nešťastných okolností, ale aj vlastným ľahkovážnym prístupom k životu dostali do rozporu so zákonom, rozpráva ďalšia kniha reportáží Počmáraný život (1967, 1968). Spoločne s Jurajom Verešom napísal dokumentárnu knihu o zákulisí udalostí roku 1968 Čo nebolo v novinách - August 68 (1990). V knihe reportáží Veľký biliardový stôl (1993) vyrozprával tragické osudy mnohých bývalých dôstojníkov Slovenskej armády a veliteľov SNP, ktorí sa neskôr dostali zásluhou politických intríg do nemilosti novej moci a boli politicky prenasledovaní, väznení a týraní. Mnohí z nich v dôsledku toho predčasne umreli, a to aj priamo vo väzniciach. V knihe cestopisných reportáží Túlačky (1995) opísal svoje zážitky z ciest po Kanade, Grécku, Francúzsku, Sardínii a Izraeli. Dojmy z ciest zároveň komentoval nadčasovými úvahami. V najnovšej knihe biografických esejí Kruté osudy (1997) vyrozprával životné príbehy slovenských osobností z oblasti politiky, umenia a športu, ktorých život bol predčasne a násilne pretrhnutý tragickými okolnosťami. Sú to príbehy o politikovi Alexandrovi Dubčekovi, novinárovi Gavrilovi Gryzlovovi, hercoch Jánovi Jamnickom a Ivanovi Mistríkovi, horolezcovi Jozefovi Psotkovi a iných. Je spoluautorom memoárových kníh Predčasné pamäti (Milan Bako, 1997), Žena menom Katarína (Katarína Pospíchalová, 1998) a Spomínanie bez konca (William Schiffer, 1998).

august 1998

 
 

Copyright © FORMAT, vydavateľstvo, publishing house