Hlavná stránka | Index | < Rudo Brtáň | > Ján Buzássy
Vyhľadávanie: 

 

Pavel Bunčák Pavel Bunčák
foto: © Peter PROCHÁZKA

Narodil sa 4. marca 1915 v Skalici v učiteľskej rodine. Ľudovú školu a prvé triedy gymnázia vychodil v rodisku, potom pokračoval na gymnáziách v Bratislave a v Kláštore pod Znievom. V rokoch 1938-1842 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave slovenčinu a francúzštinu. Potom nastúpil do redakcie Národných novín v Martine. Po oslobodení sa stal redaktorom denníka Pravda, potom redaktorom vydavateľstva Pravda. Roku 1951 sa stal redaktorom týždenníka Kultúrny život a roku 1953 redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Roku 1955 začal prednášať slovenskú literatúru na Vysokej škole pedagogickej a po jej zrušení roku 1956 prešiel na Filozofickú fakultu UK, kde prednášal až do odchodu na dôchodok roku 1980, s výnimkou rokov 1967-1969, keď bol lektorom slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Štrasburgu. Zomrel 5. januára 2000.

Do literatúry vstúpil v polovici 30. rokov, keď publikoval prvé básne v časopisoch Svojeť, Elán a Slovenské pohľady. Knižne debutoval básnickou zbierkou Neusínaj, zažni slnko (1941), ktorou sa prihlásil ku skupine slovenských nadrealistov. Vyjadril v nej protest proti nastupujúcemu fašizmu a vojnovej hrozbe, no zároveň i nádej a vieru v hodnoty dobra, lásky a prirodzených vzťahov medzi ľuďmi i národmi. Platnosť týchto ideálov v prístupe k životu a nazeraní na svet potvrdil aj v zbierke S tebou a sám (1946). Zbierka Zomierať zakázané (1948) je ústupom od nadrealistickej poetiky. Radosť nad proklamovanými ideálmi ďalšieho rozvíjania nového spoločenského poriadku vyjadril v zbierke Pierkom holubice (1954). Tohto zjednodušeného pohľadu na svet a vývin spoločnosti sa zbavil v nasledujúcej zbierke Prostá reč (1962), ktorá je lyrickou výpoveďou o otázkach života a smrti, o vzťahoch lásky a pravdy, srdca a rozumu a o zmysle básnickej tvorby. Kniha veršov Je to pravda, je to sen (1966) potvrdila Bunčákovo syntetizujúce úsilie, najmä v zrelosti, s akou nastoľuje a rieši dialektické protiklady života. Ďalšia básnická zbierka Hrdá samota (1971) akoby bola záverečnou časťou triptychu tejto etapy básnikovej tvorby. Verše z básnikovej literárnej mladosti, publikované časopisecky a z rukopisov, obsahuje zbierka Útek a návrat (1973). Potvrdil ňou, že jeho básnické začiatky i neskorší vývin vychádzali z poetického prejavu symbolickej a postsymbolickej poetiky. Novú tvorbu zo 70. rokov zhrnul do zbierky Spáč s kvetinou (1978). Výber z celoživotnej básnikovej tvorby vyšiel pri príležitosti jeho šesťdesiatin pod názvom Básne (1975). Básnická zbierka Klopanie na okná (1983) je potvrdením filozofickej i poetologickej ustálenosti básnickej tvorby Pavla Bunčáka. Nadviazal ňou na poetiku zbierky Prostá reč. Poéziou obrany ľudskosti pred krutosťou, lásky pred nenávisťou a zodpovednosti človeka pred ľahostajnosťou k duchovným hodnotám človeka je zbierka Škola nostalgie (1987).

Pavel Bunčák napísal aj voľný cyklus autobiografických noviel Hriešna mladosť (1973). Je zostavovateľom dvoch antológií ľúbostnej poézie Malý breviár lásky (1995) a Ach láska, láska (1996) a antológie zo slovenskej nadrealistickej poézie Básnici snov (1997). Venuje sa prekladaniu francúzskej, poľskej a ruskej poézie.

december 2001

 
 

Copyright © FORMAT, vydavateľstvo, publishing house